História plemena

Maltézsky psík

z histórie plemena

MALTÉZSKY PSÍK – SEN V BIELOM

Maltézsky psík je jedným z najstarších známych spoločníkov človeka, bol ceneným  luxusným psom antiky, milovaným symbolom bohatých a mocných, tešiteľom duší kráľovien a  „ maitress “.  Luxusná krása a ukážkový charakter maltézskeho psíka nadchýňa priateľov psov už viac ako 2 000 rokov. Je to psík, ktorý je skutočne výnimočný.

Keď je niektoré plemeno psov také staré ako maltezáci, potom je takmer nemožné vysledovať ich stopu i dejiny až k ich začiatku. Aj u maltezákov je viac teórií ako dôkazov. Pochádza teda z ostrova Malta, ktorého meno nosí, zo sicílskeho prístavného mesta Melita, alebo dokonca z potopeného jadranského ostrova menom Melitea / Meleda ? Pravdepodobne však ani z jedného z menovaných miest. Prezrádza to jeho francúzske meno "Bichon maltais". Adjektívum "Maltais" pochádza zo semitského slova "malat", čo znamená asi toľko ako útočisko, alebo prístav. Tento slovný základ sa vyskytuje v mnohých názvoch oblastí Stredozemného mora: v mene jadranského ostrova Meleda, ako i v sicílskom Melita, ako aj pri názve ostrova Malta. Malý biely psík sa vyskytoval zrejme vo všetkých prístavoch popri antickej obchodnej ceste Stredozemného mora, a to nie ani tak veľmi ako psík na pestovanie, ale ako lovec myší a potkanov. Odkiaľ prišiel a v akom psom plemene sú jeho korene, sa dnes už nedá dokázať. Dnes je historicky podložené, že maltezák nebol objavený na Malte. Týmto, v antike vychýreným obchodným miestom, sa stal len známym.

GRÉKMI MILOVANÝ - RIMANMI OBDIVOVANÝ

Z Malty putoval malý psík na obchodných lodiach do celého, vtedy známeho sveta. Existujú indície, že dosiahol dokonca Japonsko, Filipíny a Čínu a že maltezák silne ovplyvnil chov všetkých malých psíkov a tiež genetický základ Lhasa Apso a Tibetského teriéra.

Najstarší dôkaz existencie maltezáka v stredozemnej oblasti bol nájdený v egyptskom Faynne blízko Kaira pri vykopávkach. Soška tam nájdeného psíka je datovaná asi do 600 r. pred naším letopočtom. Aj na gréckych vázach sa vyskytuje malý biely psík od r.500 pred n.l. Aristoteles (384-322 pr.n.l.) uverejnil prvý opis plemena. Ako pôvod uvádza ostrov Malta. Chváli perfektné proporcie maltezáka a zrovnáva jeho veľkosť s veľkosťou lasice, alebo potkana. Napriek tomu chceli mať všetci bohatí na Peloponéze tohoto psíka. Ak sú pravdivé zachované správy, potom bol maltezák v pravom slova zmysle milý a drahý. Boli ochotní zaplatiť za svojho drobčeka astronomické sumy, živili svojho miláčika vybranými jedlami zo zlatých misiek a po smrti mu nechali urobiť umelecké náhrobné kamene a pamätné miesta. Početné sú správy, podľa ktorých psík náklonnosť opätoval láskou a vernosťou až za smrť. Viackrát je v starých textoch zachytené, že maltezák nasledoval svojho pána v smrti.

Rimania mali v mnohom celkom iné nároky na svet. Napriek tomu však prepadli malému bielemu psíkovi. Len čo sa stali pánmi Stredozemného mora, stal sa maltezák aj ich symbolom hodnosti. Kto mal určité postavenie a meno v rímskej ríši, napodobnil cisára Claudia a "zdobil sa" maltezákom, predovšetkým dámy zo spoločnosti. S ich obľubou nové veci ihneď zdokumentovať, zaradili rímski dejepisci maltezáka ako import "Catelli", ako nápadne malého psíka do lona s dlhou hodvábnou srsťou a perovito zatočeným chvostom. Básnik Stravon (63 pr.n.l. - 21 n.l.) mu dal meno "Canis dingo throno", pretože bolo v móde u princov držať maltezáka na rukách, kým sedeli na tróne a Plinius starší (23-79 n.l.) zaznamenal, že maltezák môže byť biely, čierny, alebo aj čierno-biely.

 PO ISSE NEPRIŠLO NIČ VIAC

Za čias apoštola Pavla bol Publius rímskym miestodržiteľom na ostrove Malta. Jeho tieňom bola "ISSA", malý maltezák. Publius miloval svojho psa nadovšetko a nechal ho portrétovať. Namaľovaný obraz mal byť údajne tak vydarený, že originál a obraz bolo len veľmi ťažko od seba rozoznať. Kto bol geniálnym maliarom, nie je známe. Zachovali sa dodnes len verše básnika M.V.Marcialusa (40-104 n.l.), ktoré malú Issu zvečnili: "Issa je hravejšia ako Catullovi vrabci. Issa je čistejšia ako bozk holuba. Issa je jemnejšia ako panna. Issa je drahocennejšia ako indické šperky". Pomalým zánikom rímskej svetovej ríše zmizol v temnotách dejín aj maltezák. Posledné stopy pochádzajú z Byzancie, z hlavného mesta západorímskej ríše. Potom maltezák asi na 1000 rokov zmizol. Až začiatkom renesancie nastáva v Európe znovuzrodenie tohoto plemena psa.

 BIELY SYMBOL NEŽNOSTI

Akonáhle znovu získalo vyššie miesto umenie a kultúra v živote bohatých a mocných, je aj maltezák znovu tu. Objavuje sa na francúzskych tapisériách zo 14.storočia a.i. ("Dáma s jednorožcom" Cluny múzeum, Paríž), flámskym maliarom Hansom Menelingom (1425-1500) je postavený k márnivosti, na jednom talianskom obraze z rovnakého obdobia beží vedľa archanjela Raffaela, ktorý vedie svätého Tobiasa, alebo sedí pri nohách cisára Karola V. v jeho študentskej izbe. Pritom však bol len podmienene myslený umelcom ako obrazový atribút alebo znak hodnosti. Obrazy z tejto doby neboli len dekoráciou. To, čo obklopovalo človeka, bolo jasnou výpoveďou v jeho postavení, názoroch, charaktere, alebo to bolo určitým prísľubom. Tak sa nechal napríklad namaľovať Federico II. Gonzaga, knieža z Mantony okolo r. 1530 Tizianom, aby ho jeho nevesta lepšie spoznala. Na tomto obraze spočíva ruka kniežaťa láskyplne na bolonskom psíkovi, ktorý bol priamo vyšľachteným väčším "synom" maltezáka. Tento bol podobne ako všetci bieli psíci "do lona" pre lásku, vernosť a nežnosť.

 VO VYŠŠEJ SPOLOČNOSTI NUTNOSŤ

V Anglicku bol prvým majiteľom maltezáka Henrich VIII., je tu predpoklad, že ho dostal ako "Lyončana". Nie však preto, že by niekto chcel kráľovi predať niečo, čo tu ešte nebolo, ale jednoducho preto, že plemeno nevedeli lepšie určiť. Lyon prevzal od Malty dávno postavenie svetového obchodného mesta. Na Malte tiež už viac neboli psi, ktorí by zodpovedali antickému opisu maltézskeho psíka. Ale do Lyonu a z Lyonu odchádzali obchodníci do celého sveta. Súčasníci si tieto skutočnosti zrátali ako v matematike a celkom prirodzene predpokladali, že psík musí pochádzať z Lyonu. Henrichova dcéra Elisabeth I. dostala v r. 1583 svojho maltezáka ako darček od sultána z Turecka. Počas jej panovania sa zopakovalo v anglickej šľachte to, čo už predtym zažili Gréci a Rimania. Malý psík sa stal "nutnosťou". Dr.Johannes Caius, osobný lekár Alžbety v r. 1570 vo svojej encyklopédii psov pomenoval dôvody pravým menom. Zaradil maltezákov, resp. ich nazval "Canis delicati" medzi "Spaniel Gentle" a ďalej napísal: tento druh je veľmi malý a je predovšetkým vhodný pre potešenie a zábavu žien. Čím menšie je zviera, tým je pre nich milšie, aby ho mohli nosiť na prsiach, mať v posteli, alebo držať na rukách, keď sedia v koči. Dr. Caius uvádza, že vo všeobecnosti sa verilo že títo malí psi majú liečivú silu. Ich vlastnou telesnou teplotou údajne "vytiahli" bolesti a chorobu z oblasti hrudníka a žalúdka, keď ich chorému priložili na tieto miesta. Caius neuvádza, ako sa podarilo pri vtedy bežnom šľachtení "krížom-krážom" dodržať mini veľkosť maltezáka. Uváda to však E.Topsel v r. 1607. Títo, podľa jeho slov priateľskí a odvážni psi s luxusnou hodvábnou srsťou boli zatváraní do malých bedničiek, aby ďalej nerástli. Pre istotu dostávali aj málo jesť. Za čias Topsela bol dospelý maltezák asi 1 stopu vysoký, t.j. asi 30,48 cm. Približne v tom istom roku vydal Aldro Vandus dejiny plemena maltezáka, ukazuje a popisuje dva rozdielne varianty: dlhosrstého maltezáka a iného, s pomerne krátkou srsťou.

 STRAPATÝ PES A LEV

Existovala naozal krátkosrstá varianta maltezáka, alebo bola táto krátka srsť "urobená" človekom ? Angličania majú totiž ešte dve iné mená pre maltezáka. Tak vystupuje aj pod menom "Shock Dog" / "Strubbel Hund" - ježatý, strapatý pes. Pod týmto milým priateľským menom sa skrýval zanedbaný, nepestovaný psík, ktorý nikdy neprišiel do styku s vodou. Ľudia sa v tomto období tiež nekúpali, pokiaľ sa tomu dalo zabrániť. Pokladali to za zdravé. Nedá sa teda predpokladať, že by boli častejšie kúpali svojho psíka. V dôsledku toho pobehovali mnohí maltezáci s odstávajúcou, sfilcovanou srsťou.

Druhý, taktiež človekom vytvorený variant bol "malý leví pes". Telo maltezáka bolo zozadu až po rebrá vyholené. Na nohách zostali len chumáče srsti nad labkami a aj chvost bol do polovice vyholený. Táto psia móda bola obľúbená aj na francúzskom dvore, ako ukazuje portrét markízy de Pompadour (1721-1764). Tu sedí vedľa kalamára jej na leva ostrihaný čierno-biely psík.

Nakoniec to však bola chýbajúca starostlivosť, ktorá zapríčinila, že maltezák vyšiel z módy, ako to zaznamenáva sarkasticky prírodovedec Buffon: "ktorá dáma chcela byť vo vyššej spoločnosti "módna" nosila so sebou svojho mini-maltezáka v rukávniku. Keďže však maltezáci nezostali vďaka zlej starostlivosti žiarivo bieli a krásne hodvábni, ba často boli doslovne celí od špiny, vyšli čoskoro z módy nielen rukávniky, ale aj bieli psíci". Z palácov zmizol maltezák tak dôkladne, že Buffon ho mohol nakresliť vo svojej knihe prírodných vied, vydanej v r. 1777, len podľa rytiny z kráľovskej knižnice.

Ako "posledného svojej rasy" ho zachytil na olejomaľbe v Anglicku známy maliar Landseer v r. 1830. Nemal však s názvom obrazu celkom pravdu, ale len takmer.

Na ostrovoch už takmer neboli maltezáci. Bolo ich tak málo, že sa v r. 1841 rozhodli pri dvore priniesť pre kráľovnú chovný pár z Manily - z Filipín. "Cupid" - psík a "Psyché" - sučka však boli po desiatich mesiacoch na lodi v takom stave, že si netrúfli darovať ich kráľovnej Anglicka. Kráľovná Viktória musela počkať. Napriek tomu neskôr chovala maltezákov. Cupid a Psyché sa dostali k bratovi lodného kapitána, ktorý síce dovtedy choval len mastifov, ale veľmi rýchlo sa zaľúbil do novoprišelcov. Aký vynikajúci bol tento "šľachtiteľský" materiál, ktorý dostal, dokazuje list z roku 1859: "Moja Psyché, priamy potomok Cupida a Psyché z Manily je teraz ako 20-mesačná čisto biela, váži 3 1/4 funta, jej srsť meria cez ramená v plnej dĺžke 15 inchov (38,1 cm) a keď sa hrá a skáče, vyzerá ako lopta zo splývajúceho hodvábu a chvost jej padá na chrbát ako sklenené vlákna".

Zo všetkých plemien psov vhodných do lona je toto plemeno najmilšie, je výnimočne živé a múdre, plné zmyslu a absolútne oslobodené od defektov španielov, ako je chrápanie alebo prudké dýchanie, a pritom je od prírody čistotné a učenlivé.

Toľko dobrých vlastností sa jednoducho muselo dostať do povedomia ľudí. A to sa aj stalo. Maltezák našiel v Anglicku, ale aj na kontinente znovu priateľov, ľudí, ktorí ho brali vážne ako psa, nekrížili ho nezmyselne s inými plemenami, aby dosiahli celkom "osobného" miešanca, ale naopak, snažili sa zachovať jeho čistú rasu.

Keď sa začali chovatelia organizovať, zakladať spolky a prvýkrát v dlhých dejinách maltezáka zostavili štandard plemena, začalo to ísť s týmto psíkom pomaly, ale trvalo hore.

 V AMERIKE JE VŠETKO MENŠIE

V prvej plemennej knihe Anglického kennel klubu bolo medzi rokmi 1859 až 1873 zapísaných 24 maltezákov. Dnešnému štandardu však nezodpovedali. Veľkosť celkom nesedela, srsť bola vlnitá a boli aj psi s vysokými, aj s nízkymi ušami. Na čom sa však dlhé roky nemohli ujednotiť, bolo zaradenie maltezáka. Mal sa priradiť k teriérom, ako mnohí žiadali podľa jeho temperamentu a trvalej ostrosti na potkany, alebo ho zaradiť k španielom (kvôli stavbe tela a srsti) ?

Od roku 1902 do roku 1913 boli v Kennel klube aj triedy pre maltezákov, ktorí mali inú farbu, ako požadovanú "čisto bielu". Američania mali zvláštnu slabosť pre týchto psíkov. Do plemennej knihy AKK boli prvé dve maltézske suky zapísané v r. 1888. Boli to "Snips", ktorej pôvod bol neznámy a "Topsy", import z Anglicka. Do roku 1914 prišlo veľa psov z Anglicka do Spojených štátov amerických a okamžite sa množstvo chovateľov zameralo na "zlepšenie" maltezáka. Krížili ho často s trpaslíčim pudlom a dúfali v pozitívne výsledky pre obe plemená. Namiesto toho zaniesli chyby oboch plemien (ako je tvar očí a štruktúra srsti), ktoré sa sporadicky vyskytujú dodnes.

 EŠTE VŽDY NIEČO ZVLÁŠTNE

Americký kennel klub má dodnes iný štandard plemena pre maltezákov ako je európsky a pre všetky k FCI pričlenené krajiny. V Amerike sú psíci viac "šteňacieho" výzoru, resp. ako "bábika", skôr kvadratické, majú vyššie nohy a oveľa guľatejšiu hlavu, čo dosť často vedie k ťažkostiam pri pôrode. Maltezák sa nestal psom, ktorý by bol chovaný masovo po celom svete. Odhliadnuc od Japonska, kde v obľúbenosti väžne konkuruje národnému plemenu Akita-Inu, má maltezák v mnohých krajinách skôr malú, ale ušľachtilú spoločnosť fanúšikov. Tak je napríklad v Austrálii niekoľko málo chovateľov, ktorí ešte k tomu musia zápasiť s mnohokrát rozdielnymi chovateľskými podmienkami v jednotlivých spolkových štátoch. V Taliansku - patronátnej krajine maltezákov, bolo v roku 1970 registrovaných len 5 (!) šteniatok. V r. 1992 to už bolo 775. Aj vo francúzsku už 20 rokov dochádza síce k pomalému, ale trvalému stúpaniu záujmu o maltezákov. Za rok je to teraz 500 šteniatok.

Ale samozrejme aj v 20.storočí ostal maltezák psíkom, ktorého je často vidieť vo vilách a palácoch. Napríklad žurnalistku Chairu Pisani sprevádzal pri všetkých interview jej maltezák "Aennchen Kara Dancer". Aennchen bola napríklad tiež pri interview šacha z Perzie, Marlona Branda a Charltona Hestona, kde sa predvádzala divákom. Odkedy Liz Taylorová nosí na rukách pri oficiálnych príležitostiach svojho obľúbeného maltezáka "Sugara", vyskytuje sa tento biely psík stále častejšie v módnych časopisoch.

PROBLÉMY ROBÍ VÝCHOD

V Nemecku sa síce nezachovali všetky plemenné knihy od prvej polovice nášho storočia, ale maltezák musel byť obľúbeným psíkom. Pokiaľ sa vo Švédsku registruje ročne len asi 100 šteniat, u prvého špeciálneho spolku v Nemecku bolo zapísaných už v roku 1955 v prvej plemennej knihe 80 psov. Dnes je to vo všetkých troch spolkoch ročne spolu asi 650 psov. Minimálne také isté číslo prichádza z disidentských spolkov a raz toľko dovážajú obchodníci z východného bloku. Títo psi z východného bloku nemajú žiadne papiere, príliš fantastické, alebo dokonca falošné nemecké papiere. Toto samotné by nebolo ani tak zlé, pokiaľ by táto "rodina" nemala v pláne chovateľské ambície, pravdepodobne by sa nikdy nedozvedela, že za svojich 1500 mariek nekúpila v skutočnosti psíka čistej rasy, ale miešanca (napr. maltezák x westhighland). Čo však zodpovedných chovateľov a ochrancov zvierat najviac hnevá je, že títo psíci sú skoro bez výnimky v katastrofálnom stave.

NIE PSÍK PRE VŠETKÝCH - ALE DOBRÝ PRE ZAČIATOČNÍKA

Obyčajne sú príliš skoro oddelení od matky, samozrejme neočkovaní, dokonca aj keď je to v ich papieroch uvedené, nie je to pravda. Na západné očkovacie látky obyčajne nereagujú. Dôsledok: aj keď sú tu ihneď zaočkovaní proti smrteľným chorobám, ako parvoviróza, napriek tomu na túto chorobu zomierajú.

Ako nezávislý pozorovateľ sa človek samozrejme pýta, prečo psík, ktorý nie je nadpriemerne športový, nehodí sa na poľovačku, ale ani ako strážny pes alebo ochranár, a patrí k psíkom, ktorých udržiavanie je veľmi náročné, prečo je stále obľúbenejší ? Odpoveďou je celý rad dôvodov. V prvom rade upúta každého pozorovateľa snehobiela hodvábna srsť, siahajúca až po zem, ktorá vlaje okolo tohoto malého chlapíka pri behaní a skákaní ako závoj. Ďalej je to jeho veľkosť, ktorá sa hodí do mestského bytu a bez problémov ho možno vziať všade, dokonca aj do lietadla, nie je kúsavý, ale je veľmi odvážny. To sú body, ktoré môžu byť pri výbere štvornohého priateľa veľmi dôležité. Čím sa však maltezák líši od iných plemien psov, to je jeho skrz-naskrz dobrý charakter. Hovorí sa, že kto niekedy žil s maltezákom, bude vždy chcieť aj v budúcnosti len maltezáka. Je to psík, u ktorého stačí k výchove len láska. Maltezák je tak nekomplikovaný, milý, veselý, priateľský a inteligentný, že sa sám od seba prispôsobí človeku. Nemá tvrdohlavosť jazvečíka, či svojhlavosť jorkšíra. Maltezák je jednoducho len milý a plný neotrasiteľnej prítulnosti a vernosti k svojmu pánovi. Je "tieňom" svojho majiteľa, jeho neúnavným sprievodcom, ktorý radšej oblietí s ním celý svet,než by mal sám zostať doma. Kto sa rozhodne pre maltezáka, mal by si byť vedomý toho, že patrí k málo plemenám, ktoré úžasne trpia, ak ich ich partner - človek dá preč. Mimochodom k cudzím je veľmi nedôverčivý. Maltezák s perfektným charakterom  sa nechce dať chytiť ani rozhodcom na výstave, čo môže viesť niekedy k problémom. Jeho prispôsobenie sa človeku ide až tak ďaleko, že jeho chuť k pohybu obmedzí ako samozrejmosť,ak sa zmenia podmienky. Napríklad, keď má človek rád dlhé prechádzky, potom ich má rád aj psík a keď sa človeku nechce ísť pri zlom počasí von, prispôsobí sa tomu aj psík. V prípade nutnosti sa uspokojí aj s pohybom, ktorý mu poskytuje byt a balkón, čo ho robí ideálnym psíkom pre seniorov. Chovatelia - začiatočníci si nemôžu vybrať jemnejší charakter, ak sú ochotní denne minimálne 30 minút venovať starostlivosti o svojho psíka, nestojí nič v ceste dlhému a šťastnému priateľstvu (maltezáci sa dožívajú asi 15 rokov). V žiadnom prípade si však nemožno zjednodušovať starostlivosť o srsť krátkym strihom "á la Yorkie". Psík týmto stráca izolujúci vzduchový vankúš medzi srsťou, ktorý ho v zime hreje a v lete chladí.

Na záver: niekoľko rád pre chovateľov maltézskych psíkov, ktoré nám autorka článku radí.

POZRI SA MI DO OČÍ, MALIČKÝ

Keďže aj psi majú ráno v očiach spánok, je vhodné maltezákom denne čistiť oči. Okolie očí je potrebné čistiť špeciálnou handričkou na čistenie očí, ktorú dostať v obchode pre zvieratá, alebo dať trochu vodičky na čistenie očí (Opthal, bórová voda, ...) na vatičku. Ten, kto toto zanedbá, bude mať čoskoro psíka so zafarbenou, polepenou srsťou pod očami - toto dať potom do poriadku to bude stáť podstatne viac námahy.

KTO CHCE BYŤ PEKNÝ, TOHO TREBA ČESAŤ KEFOU

Maltezák má, podobne ako yorkšírsky teriér, hodvábnu srsť, siahajúcu až po zem a celkom bez podsady. Aby táto zostala stále upravená a nesfilcovatela, je potrebné psíka minimálne 2x do týždňa dobre prečesať kefou, to znamená najprv odstrániť všetky uzlíky, prípadne zvyšky tráv po prechádzke, srsť prečesať so špeciálnou kefou (s prírodnými štetinami, alebo jemnou drôtenou kefou bez guľatých zakončení na jednotlivých drôtoch) začínajúc od brucha, najprv z jednej, potom z druhej strany. Mimochodom, vyčesaná srsť sa dá dobre spriadať (utkať). Výsledkom je vlna jemnejšia ako angora. Keďže by maltezák nikdy nemal mať krátku srsť, je treba mu vyviazať dlhé chlpy na hlave do copu, aby mu nepadali do očí. Pritom sa urobí pútec od oboch očných kútikov až k uchu, všetka srsť smerom od týchto pútcov sa zopne sponou alebo gumičkou do konského chvosta - copu.

Kúpanie je nutné napriek bielej srsti len vtedy, keď je pes naozaj špinavý. Aj po prechádzkach po poli, lese či lúke stačí za normálnych okolností jednoduché vysušenie froté uterákom, alebo osprchovanie vlažnou vodou (bez šampónu) a vysušenie. Psíkom by malo byť častejšie umývané vodou brucho.

MILÍ PRÍBUZNÍ

Maltezák ovplyvnil mnohé malé psie plemená a týchto päť obzvlášť:

Bolonský psík - bol vyšľachtený v období renesancie v taliansku z veľkého maltezáka.

Bišon - nazývaný tiež Tenerifský psík, pretože tam bol doma, je väčší ako maltezák, má byť čisto biely, jeho jemná hodvábna srsť pripomína vývrtku a má byť asi 7-10 cm dlhá.

Z Francúzska pochádza veľmi podobný, ale menší levíček, zo Strednej Ameriky havanský psík a z Madagaskaru sa vrátil maltezák ako Coton de Tulear.

 

HISTORICKÝ  PREHĽAD

Prvé stopy po maltezáčkovi:  Francúzsko – 15.storočie, Anglicko – 1504, Taliansko – 16.storočie (obrazy)

Prvé zanesenie do chovateľskej  knihy – Anglicko 1859

Prvá oficiálna výstava- Birmingham (Anglicko) – 1864

Prvé založenie klubu maltezáčikov – Anglicko 1873.